Česká televízia pred časom uviedla seriál o svetových náboženstvách „Prelínanie svetov", ktorý sa stretol u divákov s veľmi kladným ohlasom. Celý cyklus ste pripravovali i moderovali. Kto prišiel s myšlienkou natočiť tento projekt a ako vznikal?

Stretol som po mnohých rokoch môjho kolegu zo štúdií, hudobníka a filmára Martina Kratochvíla. Zveril sa, že má mnoho filmového materiálu z Tibetu a ďalších krajín, z ktorého by bolo možné urobiť dokument o náboženstve a požiadal ma o spoluprácu. Prišiel som s nápadom, že by to nemala byť obvyklá encyklopedická relácia, ale že by sa mal zamerať na porovnanie predovšetkým niektorých obradov, ktorými päť svetových náboženstiev stvárňuje kľúčové životné udalosti. Následne sme s Martinom obišli zopár krajín (Izrael, Maroko, Barmu...) a točili. On robil réžiu, kameru a hudbu, ja som písal scenáre a natáčal komentár, veľkú prácu odviedla strihačka Ivana Davidová. Pracovali sme počas roka hlavne po víkendoch, často nie len celé dni, ale aj celé noci. Bola to neuveriteľne vyčerpávajúca práca. Nemenej obtiažne bolo presadiť tento seriál v televízii a zaistiť pomerne slušný vysielací čas. Veľký divácky ohlas však prekonal naše očakávania.

V seriály sú okrem východných náboženstiev predstavované aj náboženstvá „abrahámovskej tradície" - judaizmus, kresťanstvo a islam, čo ich spája a čo rozdeľuje?

Židia, kresťania aj moslimovia veria v jedného Boha a odvolávajú sa pri tom na Abraháma ako praotca. Kresťania zvyknú hovoriť, že moslimovia veria v nejakého Alaha a nevedia, že slovo „Alláh" je v arabštine „Boh". Aj arabský kresťan sa modlí k Alahovi. Židia aj moslimovia sa zase mylne domnievajú, že viera v Kristove božstvo predstavuje akéhosi dvoj-Boha. My tomu nevedomky nahrávame, keď sami nechápeme, čo je dogma o Kristovej božskej a ľudskej podstate. To nie je žiadny druhý Boh vedľa Boha, ani kentaur - poloboh a poločlovek, alebo nejaký Boh prezlečený za človeka, to boli všetko ranokresťanské herézy, ktoré však prežívajú medzi nami dodnes. Musíme byť schopní otvoreného dialógu a židom aj moslimom vysvetliť, že veríme v Krista, ktorý je zajedno so svojím Otcom vo svojom božstve a zajedno s nami vo svojom človečenstve.

Vo veľkej miere sa vyslovujete za toleranciu a dialóg medzi príslušníkmi rôznych národov, rás a náboženstiev, čím si však získavate nepriateľov z radov ľudí, ktorí o zbližovanie nemajú záujem. Prečo ste vzali na seba toto poslanie?

Na počiatku bola jedna veľká životná skúsenosť - v lete 1969 som sa ako 21 ročný študent zúčastnil na seminári, ktorý organizovali kvakeri pre mladých ľudí rôznych náboženských vyznaní i politických presvedčení z najrôznejších krajín niekoľkých kontinentov. Po týždňoch týchto intenzívnych rozhovorov som sa naučil pozerať na svet aj „očami tých druhých" - a z tohoto zážitku (a neskôr mnohých ďalších) vzišlo moje rozhodnutie, že po celý život budem pracovať pre dorozumenie ľudí rôznych rás, kultúr a náboženstiev, pre kultúru dialógu, vzájomnej úcty a tolerancie. Som presvedčený, že je to vôbec najdôležitejšie poslanie v dnešnom svete. Zaviedlo ma do najrôznejších kútov tejto planéty a prinieslo poznatky, ktoré napríklad môžem teraz zúžitkovať ako prizvaný expert pri jednaniach v Európskom parlamente alebo v Rade Európy.

Mnohí kresťanskí hierarchovia dnes poukazujú na tlaky, či dokonca útoky, ktoré musí cirkev znášať v sekularizovaných spoločnostiach hlavne zo strany médií. Zdieľate podobné pocity?

Nie, myslím, že situácia nie je až taká špatná. Žijeme v otvorenej spoločnosti. Šplechom bulváru a kritike je vystavovaný každý, cirkvi nevynímajúc. Sme snáď niekedy len príliš sentimentálni a precitlivelí a málo imúnni.

Súhlas. Na druhej strane je zrejmé, že kresťanský spoločenský aspekt je niekedy hodnotený jednostranne. Dobré veci, charitu, sociálnu pomoc núdznym..., „oko pozorovateľa" prehliada, zaznamenáva len to, čo sa dá mediálne rozmazať.

To je téma na knižku, či aspoň na samostatnú prednášku. Príčin je mnoho. Veľkú rolu zohralo to, že cirkev bola po desaťročia úplne vytlačená z verejného života a ľudia, ktorí hovoria a píšu o cirkvi, často majú pred očami svoju vlastnú predstavu, karikatúru, v ktorej sa miešajú sugestívne obrázky z historických, propagandistických filmov s ostatnými prostriedkami komunistickej indoktrinácie a v posledných rokoch hlavne so správami z bulvárnych médií. Keby cirkev bola skutočne taká, ako vyzerá v tejto karikatúre, aj ja by som sa jej štítil. Bohužiaľ, musím pre poctivosť dodať, že niekedy určité javy v cirkvi tejto predstave nahrávajú a k jej vierohodnosti neprispievajú.

Vo svojej knihe Vzdáleným nablízku zastávate názor, že zdravá viera potrebuje aj pochybnosť, aby neskĺzla do bigotnosti a fundamentalizmu a naopak pochybnosť potrebuje vieru, aby neprešla v zúfalstvo...

Kresťanstvo prešlo v novoveku vyhňou kritiky ako žiadne iné náboženstvo a ja to vnímam ako veľmi dobré. Pomohlo nám to očistiť vieru od fosílií a nánosov, zničilo to primitívne predstavy o Bohu. Freud aj Nietzsche a mnohí iní, mali v niečom pravdu, hovorili o kríze kresťanstva. Ale ja v tej kríze vidím veľkú šancu. Aj v živote človeka je každá kríza šancou, aby dosiahol väčšiu hĺbku. V živej viere má byť miesto pre pochybnosti. Veriaci ľudia, ktorí potláčajú vlastné pochybnosti, sa často stávajú tými najmilitantnejšími fanatikmi. Oni sa pochybností nezbavia, len ich projektujú do druhých a tam s nimi dokážu bojovať. Pozrite sa na svätcov, vždy dokázali otvorene hovoriť o pochybnostiach. Fanatici - a je jedno, či veriaci, či neveriaci - sú plní pochybností a neistoty, len si to nedokážu priznať. Zrelá, poctivá viera sa pochybností nebojí, veľká časť viery totiž leží v priestore Božieho tajomstva - v neistote.

Katolíci sú presvedčení, že majú absolútnu pravdu, protestanti tiež a pravoslávni tiež. Vystupujete ako ekumenicky zmýšľajúci teológ, má vôbec význam stavať mosty? Veď tieto tri „presvedčené" subjekty sa nemôžu nikdy dohodnúť.

Absolútna pravda je u Boha, každý z nás má len jej časť. Mosty a porozumenie sú dôležité komponenty, Hans Küng hovorí, že bez porozumenia medzi náboženstvami nemôže byť ani globálny mier na zemi. Mám množstvo priateľov v iných cirkvách a veľmi si ich vážim. Rôzne tradície, či už sú to protestantské alebo ortodoxné, ma v mnohom obohacujú. Myslím si, že je treba, aby sa prehlboval proces zbližovania.

Niektorí veriaci majú z „prílišného zbližovania" strach, signalizujú obavy z pohltenia a straty vlastnej tváre.

Na to, aby som si vážil a spoluzdieľal s niekým cestu, sa nemusím spreneveriť vlastnej tradícii. Cieľom nie je nejaká organizačná jednota, alebo totálna uniformita: dogamtická, liturgická... Ide o to, aby sme chápali rôznosť druhého ako niečo, čo nás môže obohatiť, doplniť. Ja veľmi rád zájdem do pravoslávneho kostola a som rád, že sú tam ikony a krásna byzantská liturgia. Nie je to ten môj svet, ktorý by som nemenil za nič, nie je to moja liturgia, ktorú s vďakou slúžim, ale rozhodne by som nechcel, aby sa oni vzdali tohto umenia, ikon, ducha a svojej teologickej koncepcie.

Prečo existuje náboženský fundamentalizmus v 21. storočí?

To je dané mnohými faktormi. Hlavne tým, že svet je zložitý, málo prehľadný a ľudia hľadajú istoty, chcú mať niečo pevné, nemenné. Hľadajú niekoho, kto im dá jednoduché odpovede na zložité otázky. Preto budú mať radikálne skupiny vždy veľké množstvá záujemcov. Fundamentalisti majú vždy po ruke jednoznačné odpovede. A tiež poznajú „vinníka", vedia, kto za všetko môže a to v ľuďoch posiluje domnienku, že keď sa k fanatikom pridajú a s „nepriateľom" zatočia, dosiahnu pomyslený cieľ. Fundamentalisti nie sú schopní nadhľadu, ani humoru, to si všimnite, je to ich črta. Sú vnútorne takí neistí, že nie sú schopní sa bez zábran zasmiať.

Vzťahy medzi Rímsko-katolíckou cirkvou a protestantskými cirkvami po nástupe Benedikta XVI. a hlavne po vydaní „Odpovedí na otázky..." mierne ochladli. Vy protestantské cirkvi chápete ako súčasť širokej katolíckej tradície...

Benedikt XVI. sa pred pár rokmi rozhodol stretnutie so svojimi bývalými doktorandmi venovať otázkam ekumenizmu. Vzišla odtiaľ väčšia ústretovosť v chápaní Martina Luthera. Luther je pre mňa postava v mnohom inšpirujúca a práve si myslím, že mu ako katolík môžem v niečom aj lepšie rozumieť, keď vidím, z čoho vyrastal. Luther vyrastal zo stredovekej nemeckej mystiky a z môjho obľúbeného Eckharta. Takže, keď ho prestanem vidieť, ako niečo iného, nepriateľského voči Katolíckej cirkvi, ale ako niečo, čo je v kontexte širokej tradície Katolíckej cirkvi, nielen rímsko-katolíckej, tak môžem doceniť jeho prínos. Vidím, odkiaľ vzišiel, proti čomu sa bránil; chápem, že Luther, aj Jan Hus, sa postavili vo svojej dobe proti určitému typu pápežstva. Nesmieme ich vytrhávať z kontextu ich dobových reálií. Mne ako katolíkovi nič nebráni, brať týchto mužov viery veľmi vážne, vážiť si ich a čerpať aj z týchto prúdov.

Očakávate v budúcnosti explicitnú jednotu medzi protestantmi, katolíkmi a pravoslávnymi, alebo „jednotu v mnohosti" - čo ste už tak trochu naznačili - pluralitne chápanú jednotu s dôrazom na vlastnú tradíciu?

Odmietam nejakú uniformnú jednotu. Tá nebola a nikdy nebude. Predstava, že prvotná cirkev bola úplne jednotná, je mylná. My si čítame len tú jednu pasáž o jeruzalemskej obci, kde všetci kresťania dávali svoje majetky do spoločnej pokladne a mali spoločnú vieru... - to je len ilúzia. Bola to jedna maličká obec a typ tejto komunity tam bol veľmi krátku dobu. Pavlovské charizmatické obce a vedľa toho žido-kresťanské obce, ktoré držali Zákon - z toho pramenilo aj napätie medzi Petrom a Pavlom - kresťania z radov Helénov..., to boli také rozdielne smery, že dnešná cirkev napriek všetkým rozdielom je omnoho jednotnejšia, ako bola prvotná cirkev. Uznávam spolu so sv. Pavlom nie uniformnú jednotu, ale jednotu organizmu, v ktorom sa potrebujeme práve v tej rôznosti. Pavol predsa hovorí: oko nemôže hovoriť uchu nepotrebujem ťa a ruka nemôže povedať nohe nepotrebujem ťa.

Ako sa dá jednota v mnohosti docieliť?

Odbúravať vzájomné predsudky, odbúrať vzájomné mentorovanie, odbúrať vzájomné podceňovanie, oceniť na druhom, čo je jeho špecifické, čím dopĺňa nás.

Pápež Ján Pavol II. bol vášmu srdcu veľmi blízky, aj pre svoje ekumenické úsilie. Čo by ste „vypichli" na jeho osobnosti?

Nesmierne si ho vážim pre jeho otvorenosť a láskavosť. On mal odvahu vyznať sa z chýb minulosti, morálne rehabilitovať Jana Husa, niesť na sebe vinu storočí za prenasledovanie židov, omyly inkvizície a boj cirkvi proti vede. Bez neho by sa komunizmus v Európe tak rýchlo nevykorenil. Jeho ekumenické cítenie bolo ohromné. Raz sa Jána Pavla II. pýtali, ako to vlastne bolo s tou reformáciou, bol to hriech, zločin a tragédia, alebo to bolo aj požehnanie, že tu vznikla nejaká nová tradícia? A on prekvapivo odpovedal: Oboje. To, že došlo k rozbitiu jednoty a schizme, to je tragédia, na ktorej však niesli vinu obe strany ako Luther, tak aj Rím. Ale - pápež pokračoval - Hospodin to použil ako félix culpa (šťastnú vinu), že aj skrze toto rozdelenie bola kresťanská tradícia obohatená, pretože z protestantského prostredia vzišli veľké postavy, misionári, svätci, muži a ženy modlitby. A je to niečo, bez čoho si dnes veľkú škálu kresťanských tradícií nedokážeme predstaviť. Dnes už lepšie chápeme trebárs my katolíci reformačné učenie o ospravedlnení, protestanti dnes lepšie rozumejú Petrovmu úradu. Bol to veľký počin Jána Pavla II., že povedal: Otváram ekumenickú diskusiu o tom, ako má vyzerať pápežstvo. A vzápätí na to odpovedala Luteránska cirkev: Áno, my si dokážeme predstaviť, že je tu reprezentant jednoty kresťanstva ako nástupca rímskeho biskupa, ale budeme ho chápať ako morálneho reprezentanta, nie v zmysle právnom. A to je aj stanovisko pravoslávnych cirkví, prvý medzi rovnými, ten, ktorý ma najvyššiu morálnu autoritu.

Ako vidíte budúcnosť Petrovho úradu?

Pápežstvo budúcnosti vidím ako otvorené, priateľské, neautoritatívne, schopné dialógu s každým - ako to je u posledných pápežov - vieroučne zaväzné pre nás katolíkov, ale vidím ho tiež ako morálne zastrešujúce celé kresťanské spektrum. Bolo by to ku prospechu, pretože to je práve problém pri medzináboženskom dialógu, že nemáte nejakého jedného, konkrétneho reprezentanta, s ktorým by sa dal viesť dialóg. Islam ich má celý rad, budhizmus ešte viac. Kresťanstvo by tak malo rímskeho biskupa, ktorý ho navonok reprezentuje.

Po smrti Jána Pavla II. v niektorých teologických kruhoch ožili očakávania, že s nástupom nového pápeža bude v cirkvi prehodnotená aj otázka povinného celibátu. Na Slovensku je táto téma v oficiálnych kruhoch tabu, v Česku má však dobrovoľný celibát viacero ohlasovateľov - biskup Václav Malý, či biskup Petr Esterka, ktorý vo svojej knihe rozhovorov (Rozhodni se pro risk, Karmelitánske nakl. 2007) dokonca píše, že celibát nie je biblicky ani historicky udržateľný. Čo vy na to?

Myslím si, že celibát je historicky podmienený tvar kňazskej služby, ktorý má zmysel a bude mať zmysel, ale zároveň si myslím, že nebude nutné, aby bol jedinou variantou kňazského úradu. Celibát je charizmou a táto charizma nemusí byť nutne zviazaná s výkonom kňazského úradu, taká je aj kresťanská tradícia prvého tisícročia. V budúcnosti to bude asi tak, ako je to v Gréckokatolíckej cirkvi, kde žijú vedľa seba kňazi celibátnici, rehoľníci a kňazi s väzbou na manželstvo a rodinu. Neočakávam, samozrejme, že by to vyriešilo všetky problémy s nedostatkom kňazov. Sú cirkvi bez celibátu a majú tiež nedostatok kléru. Zdobrovoľnením sa mnoho problémov vyrieši, ale mnoho zase vznikne. Keď sa kňazovi zrúti rodina, čo sa samozrejme stáva, ako predstúpi pred svoju obec? Ale zase nemôžeme strach z prípadných problémov stavať proti tomu, čo je prirodzené, biblické a overené kresťanskou tradíciou. To by som sa mohol báť tiež vstúpiť do kňazského stavu, lebo čo ak náhodou zlyhám a nedodržím všetko, k čomu sa zaväzujem.

V roku 2000 ste sa zúčastnili expedície do Antarktídy. Čo vás tiahlo do krajiny snehu a ľadu?

Boli tam dvaja českí kňazi, Marek Vácha, dnes môj kaplán v Akademickej farnosti, a neskôr ja. Pozval nás polárnik Jaroslav Pavlíček, hovoril, že by sme mohli založiť pobočku Českej kresťanskej akadémie v Antarktíde. (Smiech.) Tomu som samozrejme nemohol odolať. Ale druhý motív bol ten, že potreboval „pokusných králikov", adeptov na výskum prežitia v podmienkach extrémnej psychickej i fyzickej záťaže. Chcel si overiť hypotézu, že práve duchovne zakotvení ľudia v extrémnych podmienkach „viac vydržia". Zdá sa, že sme obstáli - prinajmenšom sme prežili v zdraví. A tam som skutočne až na dno duše prežil niekoľkokrát maximu sv. Ignáca z Loyoly: Dúfaj tak, akoby všetko záležalo na Bohu, nie na tebe a pracuj tak, akoby všetko záležalo na tebe, nie na Bohu.

Pred tromi rokmi ste oslávili šesťdesiat rokov. Človek premýšľa, bilancuje, skúma, čo ešte uskutočniť, na čo siahnuť... Viackrát ste sa vyjadrili, že vám Hospodin nadelil v živote všetko mierou vrchovatou. Ale predsa: máte nejaké nesplnené túžby?

Žiť pokojnejším, pomalším tempom, častejšie pobývať v tichu pustovne a písať knihy v súlade so zásadou „contemplata alliis tradere" premodlené odovzdávať druhým. Inak sa stále snažím žiť v duchu mojej obľúbenej knižky „Deti píšu Bohu" ako jeden malý chlapec podľa hesla: Pane, robím, čo môžem. Tvoj Tomáš.

zhováral sa: Juraj Jordán Dovala

Mons. Prof. PhDr. Tomáš Halík, Th.D. (1948) - za komunizmu tajne vysvätený kňaz, aktívny člen „skrytej cirkvi", sociológ a religionista, je rektorom vysokoškolskej farnosti sv. Salvátora v Prahe a predsedom Českej kresťanskej akadémie. Prednáša na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, ako hosťujúci profesor na svetových univerzitách (Oxford, Cambridge, New York, Rím...). V roku 1990 ho Ján Pavol II. menoval konzultorom Pápežskej rady pre dialóg s neveriacimi. Počas prezidentského obdobia Václava Havla bol jeho externým poradcom, Havel ho verejne označil za svojho možného nástupcu. Prof. Halík za svoje knihy a prínos dostal mnoho prestížnych ocenení. V roku 2008 mu pápež Benedikt XVI. udelil za zásluhy titul monsignore „kaplán jeho svätosti".